Translate

ALL PUBLICATIONS HERE

https://issuu.com/jofredeorosz

piatok, 6. októbra 2017

stories about Claire ...1

Volám sa Klára. Sedím tu v Temnom lese na spadnutom starom strome a rozmýšľam. O mojom otcovi. Môj otec pre mňa od malička vytváral fantazijné príbehy, kde som bola ja hlavná hrdinka. Ja,  jeho dcéra. Nestačilo nám čítať komiksy od iných autorov, potrebovali sme svoje príbehy. Bolo ich stále viac a viac. Neodrážali len jeho vzťah ku mne, pekné veci a zážitky  ale i jeho obavy, strachy, najtemnejšie myšlienky. Ale vždy som nad nimi nejako zvíťazila. Po istom čase jeho storky začali čítať aj iný ľudia, stále viacerí a viacerí. Otec si začal uvedomovať, že môže tvoriť skutočné svety a realitu zasiatím semienok svojich myšlienok do duší svojich čitateľov. Možno chcel pre mňa a nich stvoriť lepšie miesto , len sa mu to vymklo s pod kontroly. Raz sa všetci jeho čitatelia zobudili a zrazu žili v jeho svete. Nie nebol pekný, nebol ideálnou utópiou. Bol prosto jeho a on ho ovládal a formoval myšlienkami. Mohol sa v ňom skryť, tak aby ho nikto pri jeho tvorbe nerušil. A tak ho hľadám v jeho príbehoch, už dlho a bezvýsledne...ale on ma k sebe vedie, pomaly akoby trúsil odrobinky po lesnom chodníčku.

Sedím v Temnom lese na spadnutom strome a rozmýšľam kam sa vydať, kde ho nájdem... a čo mi v tomto príbehu pripravil.

Z ťažkých myšlienok ma vytrhlo tlmené no, rázne zamručanie a spoza stromu na mňa vykukla obrovská medvedia hlava. Kukací medveď. Znova zamručal a vydal sa po štyroch smerom ku mne. Keď prišiel tesne do mojej blízkosti postavil sa na zadné, rozpažil  a zareval. Bol to gigantický medveď so žltým kožuchom. Zareval tak silno až mi to rozvialo moje ryšavé dlhé vlasy. No nezľakla som sa ho, ani brvou som nepohla. Medveď sa ku mne sklonil, chytil ma labami a zdvihol ma pred seba. Pozerali sme sa na seba, nos na ňufáku. Medveďova tvár zvľúdnela, akoby sa na mňa usmial.  Olízal ma jazykom ako jeho medvieďa a vysadil na plecia. Znova sa postavil na všetky štyri a už sme trielili lesom. Držala som sa  jeho žltej kožušiny za krkom.  Kľučkoval ani víchor pomedzi stromy a husté korene, ktoré trčali zo zeme.  Zem pod jeho krokmi len tak dunela.

Zastali sme pred akousi zemľankou zarastenou trávou a machom. Spod trávy vykúkal betónový priezor tej stavby pod zemou. Žltý medvedisko sa zaprel, ako splašený kôň a znova sa postavil na zadné, až som spadla na zem a natĺkla si kostrč. Medveď sa zmenšoval a zmenšoval až sa z neho stal medveď plyšový. Zobrala som ho zo zeme a pritúlila k sebe. Bol naplnený čímsi sypkým. Zem nad betónovým bunkrom začala praskať a otvorila. Z jeho útrob sa vyvalil sýrovitý zápach. Peklo si uprdlo. Spomenula som si, že môj otec o takomto mieste v niektorých svojich príbehoch písal. Či už vychádzal z historických prameňov, či vojnových legiend a príbehov pamätníkov, to neviem, ale písal o nemeckých vojakoch, ktorý sa tak dlho skrývali v lese pred partizánmi až nevedeli, že vojna skončila. Prišla krutá zima a nemali sa čím živiť, lebo zásoby jedla im došli...  prosto- v pekle mrzne. Vošla som do praskliny v zemi a ďalej postupovala po zhrdzavenom kovovom rebríku úzkym komínom dole.

Dole bola čierno –čierna tma tak som opatrne našľapovala. Všimla som si že gombíkové očká môjho žltého plyšového medveďa začali v tej tme žiariť. Postupne z nich vychádzal lúč ako z baterky. Osvetľovala som si zmokvané steny vojenského bunkru vyfarbené stovkami plesnivých kvetov a snažila sa nestratiť v tom labyrinte. Popri stenách boli vysušené kostry nebohých vojakov. Vyzerali akoby ich zožieral a požieral nie len zub času ale aj nejaký zver.  Na jednu som stúpila a podošvou jej rozdrvila kostičky...zdalo sa mi že povedala: „Aufresse mich nich, bitte!“  Ožívali a drkotali sánkami a sápali po mne hánkami ich kostených prstov. No svietila som na nich medvedím zrakom, čo ich rozložilo na prach. Každý z nich mi však pred tým ako sa vrátil do kytičiek ukázal ukazovákom smer kde ďalej kráčať. Neviem koľko poschodí do stredu zeme som prešla ale ocitla som sa pred masívnymi kovovými dverami zapečatenými zvonka. Boli počmárané kriedou a krvou všakovakými runami a zaklínadlami. Prišla tuhá zima, zásoby im došli a tak verili, že jediné čo im ostáva, je pojesť sa navzájom. No pánboh ich za to strestal. Peklom: písal otec.

Dvere sa skrútili ako veko na rybacej konzerve a vstúpila som dnu. Uprostred magického kruhu sa vyformoval z hory ohlodaných kostí on. Bubák.  V holinkách, čiernom essáckom kabáte, na hlave lebka jeleňa. On nebol tak skostnatený- jeho telo tvorilo zhnité, strávené mäso napučané ako modriny a mal tri ruky. Tretia mu rástla z hrudníka. Otočil sa pomaly ku mne a pozeral na mňa tými prázdnymi čiernymi dierami namiesto očí. Svietila som na neho medveďom, ale nepomáhalo to.   Vravím mu: „ Vráť sa odkiaľ si prišiel!“ a on na to:  „ Aus der Hölle meine Geliebte, aus der Hölle...“. „ Odpúšťam ti, že si sa živil „mäsom“, svojich spolubojovníkov, aj že si požieral strach môjho otca. Odíď!“ „Oder?! Ha ha haaaaaa ...“ dunivo sa mu ozýval smiech v jelenej lebeni. To dožralo aj mňa. Silno som chytila plyšového medveďa, tak silno ,že som mu až odtrhla hlavu. Z plyšáka sa vysipala soľ. Načerala som do nej a riadne osolila wendigovi posmrtný život. Stál tam ako soľný stĺp a kryštáliky soli ho rozožierali, tak ako to robil doteraz on. Zostala po ňom len tá jelenia lebka. Nasadila som si ju na hlavu a uvidela kam ďalej ísť.

Ale to už je iný príbeh.

This story is dedicated to Todd McFarlane

for english translation click picture below or open it in new window

 

utorok, 14. marca 2017